3.
Pamätám si veľa . No najviac si pamätám , že moje detstvo sprevádzal strach . Nie obyčajný strach z tmy , bubákov či príšer . Ja som sa bála zaspať . A bála som sa zobudiť . Viem neznie to logicky , ale ten , čo pozná aké je to keď pijú rodičia pochopí . Ten hnusný pocit , keď si unavený , ale nechceš zaspať pretože vieš , že ešte nie sú doma . A vieš aj to , že keď prídu , nebudú hľadieť na to , že je veľa hodín . Ani na to , že detské telo aj duša potrebujú pokojný spánok . Nie sú tolerantný a ty radšej nechceš zaspať . Radšej zostaneš pripravený aby si nečelil šoku z toho , že im nerobí problém zobudiť deti a psychicky týrať krehké duše otázkami ich ožratého mozgu . Nerobí im problém ani dávať nás kľačať . Len tak . Len aby deklarovali svoju silu a nadvládu . Nie . Nebol problém ani to , že keď sa v nich ozval hlások samaritána priviedli domov tretiu osobu a nechali ju pomočenú ležať tam kde ju podnapité telo zvládlo premiestniť , kým sa preberie z agónie a za hlasitého hrkotu sa premiestni do akejkoľvek inej časti bytu . Otec sa vždy chcel a chce najviac rozprávať práve vtedy , keď si vypije a svoju neutíchajúcu potrebu prejavuje hlavne svojim deťom . Mama , tá je výlučným držiteľom ceny za najbolestivejšie uštipačné poznámky , ktoré vás rania viac ako rana medzi oči . A krik . Hádky obvinenia , výčitky . Dookola . Únavné . Najdesivejší zvuk môjho detstva je zvuk otočenia kľúča v zámke . Ešte dnes ma desí . Ešte dnes si pri ňom spomeniem na mozaiku udalostí . Na bezohľadnosť tých čo nás mali milovať a chrániť . Na slzy súrodencov . Na ich utešovanie . A na klamstvo . Milosrdne klamstvo vychádzajúce z mojich úst namierené voči bratom . ´´ Bude dobre . ´´ Pýtala som sa veru ešte dlho potom ..... Naozaj bude ? Zahoj sa rany ?! , alebo sa dajú prekryť len inými . Tí moji pokrvný teda prekrývajú jedna radosť . Rany duše skrývajú za rany tela . Osud mi ich chcel už toľkokrát vziať , ale láska , či snáď čokoľvek ich tu drží a pomáha mi žiť . Ja rany na tele nemám , ale vo vnútri , tam ich je aj na 1000 tiel . Život sa s nami hrá a mne čím ďalej , tým viac chýba niečo , čo som nikdy nemala . Chýba mi milujúca matka . Chýba mi milujúci otec . Dnes mám vlastnú rodinu . Som matkou . Naháňa mi to strach . Bojím sa , že mojim deťom nedokážem dať niečo , čo sama nepoznám . Ako je to s rodičovstvom ?! Dá sa to naučiť ?! Ja nechcem svojim deťom pokaziť život . Milujem svoje deti a dávam im lásku v najvyššej možnej miere a vždy keď sa dá . Majú nie jednu , ale dve maminky . Pomáha mi s nimi osoba , ktorá má v sebe veľa lásky a pokory . Majú v živote aj mužské vzory . Dvoch mužov , ktorý vedia o čom to celé je . Ktorý im dávajú pozornosť a lásku . Ktorý sú tu pre ne a čím sú staršie tým viac . Majú sa dobre aj keď často nevidia maminku , pretože sa stará o to aby mali kde bývať a čo jesť . A tak keď som sama prepadá ma strach . Prichádza s úzkosťou a panikou . Bijú sa v duši . Trýznia ju . Topia . Dávajú nádej no potom znova a znova . Bludný kruh života a umierania . Každú chvíľu ma niekto zabíja . Prsne tú moju časť , ktorú dostal . Bez milosti požuje , prehltne , vyzvracia a nechá ležať tam , kdesi v zabudnutí . Už toľký to urobili a ešte toľký to urobia . . .
Mám z toho úzkosť a tlak na prsiach , ktorá sa stupňuje s každým ďalším sklamaním . Infarktové stavy , keď srdce nestačí dychu . Keď cítiš každý jeho úder v každom milimetri žíl .
