kapitola 2.

Autor: Ľudmila Nárožná | 24.5.2012 o 9:34 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

...žiadna moja spomienka nekončí smiechom . A to ma mrzí . Keď si už dieťa uvedomí , že nikdy svojej budúcej rrodine nebude vedieť dať viac ako dostalo od tej vlastnej , to je smutné ...

2.

Žiadna moja spomienka nekončí smiechom .

A to ma mrzí . Keď si už dieťa uvedomí , že nikdy svojej budúcej rodine nebude vedieť dať viac ako dostalo od tej vlastnej , to je smutné . Pamätám si na lásky , nádeje , sklamania , bolesť , ale zo všetkého najviac si pamätám na strach . Spomínam si na úraz najmladšieho brata . Boli sme malý . V období keď sme mali spoločnú izbu  a v nej piecku ´´petrik´´ na vyššom kovovom podstavci . Útulná izba s veľkým oknom vymaľovaná na teplo . Hnedý kockovaný koberec a jedna lavica pri stole so šuflíkom . Nie je toho veľa ale nám to stačí . Mám málo rokov a moji bratia majú ešte menej . Tichý večer vládne bytu , kde svieti len jedna izba . Naša izba . A v nej my . V celom našom veľkom byte len tri deti . Ticho v ňom je desivé . Už je tma . 21hodín a rodičia ešte nie sú doma . Zvrhlo sa to rýchlo posledné čo si pred pádom toho malého bratovho tela na zem pamätám je jeho pohľad . Ako v spomalenom filme , keď v ostrom detailnom zábere autor zachytí emóciu . Dopadol . Bol to prvý z jeho mnohých pádov a aj napriek tomu jeden z najhorších  . Možno preto , že to moje detské oči a mozog nevedeli spracovať  . Možno .

Prisahala by som , že sa mi presne v momente ako jeho krehká hlava narazila na roh podstavca , na okamih zastavilo srdce . Zastavil sa aj čas presne na jeden nádych bolo ticho . Zdalo sa to ako večnosť . A večnosť mi aj trvalo kým som k tej zlomenej bytosti dobehla , hoc to bolo len zopár metrov  .  Vo všetkých filmoch či rozprávkach je to práve mama , čo ošetruje svoje zranené deti . A ona tu nie je . Čo robiť ?! Zodvihla som ho a uložila na posteľ . Adrenalín vlial síl do útleho dievčenského tela . Môj o päť rokov mladší brat vzlykal sediac na posteli , keď ho moje ruky pojali do náruče hľadiac chrbát maličkého telíčka . Nikdy nezabudnem na pocit , keď ruky zachytili  vlhkosť košele  pyžama . Nie nikdy nezabudnem na desivý pocit zistenia prítomnosti krvi . Veľkého množstva krvi rinúcej sa z rany na temene hlavy . Ústa zrazu odmietali tíšiť chlapcov nárek . Ako ? ! . . . Čo ? ! . . . Prečo ? ! . . . Čo robiť ? ! . . .  Prebehlo v sekunde hlavou , kým sa ako tak zorientovala . Ako zanechať zranené mláďa inému mláďaťu aby ďalšie o málo staršie šlo hľadať  pomoc . Uvedomujúc si pominuteľnosť bytia utekám z bytu . Bosá v nočnej košeli k prvým dverám čakajúc , že niekto otvorí . Otvorili . Aj cez vzlyky a nesúvislý prejav vyplašeného dieťaťa pochopili a poskytli pomoc . Vzali ho na pohotovosť cudzí ľudia . Za ruku ho nedržala mama . Bol tam sám . Domov ho prinieslo náručie cudzej ženy . Kým sa tak stalo my so starším bratom sme zostali sami . Ešte sa chvel ako plakal . Potichu v sebe . Ešte som sa chvela . Z celej tej zmesky bezmocnosti , hnevu , smútku , ale hlavne strachu . Bála som sa , že som zlyhala . Bála som sa , že o neho prídeme , že sa nám už nevráti . Bála som sa návratu rodičov . Bála som sa aj že sa nevrátia . Nezaslúžili si nás. Myslím , že nikdy nemali mať deti . A myslím si tiež, že nám viac vzali ako dali .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?