sen1

Autor: Ľudmila Nárožná | 23.5.2012 o 15:56 | (upravené 1.7.2012 o 10:30) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  78x

Čo sú sny . Čo znamenajú ? Náhodné obrazy ? Spomienky ? Čo sú sny ktoré sa opakujú . Čo sny , ktoré nám nedajú spávať ? Mne sa dlhé roky jeden opakuje .

 

Čo sú sny . Čo znamenajú ? Náhodné obrazy ? Spomienky ? Čo sny , ktoré sa opakujú . Čo sny , ktoré nám nedajú spávať ? Mne sa dlhé roky jeden opakuje . Je to tak dlho , že sa už ani nepamätám , kedy sa to celé začalo . Rozhodne ale skôr než som dospela , rozhodne skôr ako som porodila a rozhodne skôr ako by som si sama priala .

Je tma . Novembrová noc sa čoskoro stretne

s ránom . A ja sa krčím v kríkoch pri kostole starej dediny . Neviem rok , ale cesty ešte nie sú upravené . Namiesto asfaltových trás ju tvoria ušliapané nerovné cestičky . Nie je to tu osvetlené , ale aj napriek tomu sa naproti mne črtajú obrysy kríža . Mám v očiach slzy . Vo vnútri strach . Tam niekde je niekto o koho sa veľmi bojím , a ku komu sa už nemôžem vrátiť . Viem že mám deti . Viem však ,

že musím utiecť . Neviem prečo . Neviem kam . Neviem pred kým . Stará krajina , jedna hlavná ulica sedliacke domy a hory a lesy pasienky , zvieratá , kostol , rieka , drevený dlhý most . Musím bežať . Musím újsť . Pred niečím . Pred niečím čo nevidím . Niečím čo neviem pomenovať ,

ale natoľko reálnym , že tuhne krv v žilách .

Som bosá . Mám na sebe len čosi , čo pripomína nočnú košeľu . Som špinavá a strapatá a je mi zima . Utekám . Robím malé , ale rýchle kroky . Stále sa obzerám . Stále a stále . Dych sa mi zrýchluje . Srdce bije na poplach . Ešte chvíľu a prestane bit . Rezignuje tak ako rezignovala myseľ . Dookola opakujúc jednu frázu . Jednu jedinú posratú frázu , kde pobáda telo pokračovať . Utekaj , bež , do toho ! Rob to kvôli nim ! Okamžite ! Vzchop sa ! Vysiela pokyny , rozkazy , prosby . . . nalieha na slabé telo . . . ale kam máš ujsť

keď nieto úniku . Som ňou . Ide . Beží . Cestou , necestou , ráňa bosé nohy krvaví ich skalkami ,

či tŕňmi aby ich potom omočila v ľadovej mláke kdesi medzi cestou a cieľom . Beží ku brehu .

S pocitom štvanej zvery skrývajúcej sa pred lovcom hľadá útočište . Je zima telo jej krehne , studená rieka uberá zo života . Pokračuje snaží sa plávať , ale skôr necháva odnášať svoje telo a udržovať ho nažive . Ešte cíti na temeni pohľad lovca , ešte nie je v bezpečí , bojí sa obzrieť . O pár hodín bude svitať avšak tma ešte kreslí na brehy strašidlá zo siluet nahých stromov . Nebojí sa ich , v jej hlave sa usídlil strach z niečoho oveľa vážnejšieho ,

ale neznámeho . Musí pokračovať . A musí prežiť aby sa mohla vrátiť , keď mora pominie . Prúd ju unáša k mostu , ktorý spája dve časti neďalekého mesta dokopy . Prúd ju smelo , no nežne primäl

k strednému pilieru tvoriaceho kupolu . Architekt akoby presne vedel čo sa udeje o niekoľko desiatok rokov neskôr keď teraz žena vkročila , alebo skôr vplazila na tento suchý kúsok zeme .... Pokúsi sa vztať na nohy , no spadne . Znova a znova . Skrehli jej , stuhli . Odmietajú poslušnosť pokračovať v tej hroznej ceste zimou . Znovu padá . Tvár jej pred nárazom zachránili len ruky , ktoré inštinktívne vystrelili vpred tušiac pád . Bezvládnosť tela , no sila duše vyženie slzy do očí . Horúca kvapka povzbudí zvyšok tela . Zodvihne hlavu s očakávaním otvorí oči . Sneží . Malá krehká vločka ju pobozká na čelo . zranené telo sa pozbiera . Zhrbené a trasúce urobí prvý neistý krok . Strach pominul . Nádej pominula . Zostalo už len ticho . Malé kroky zničenej bytosti vedú ju ďalej . Nesmie tu ostať . Sama . Nesmie sa predsa vzdať . Nohy jej krvácajú , no neprestávajú kráčať . Ide , pokračuje k okraju piliera . Pokračuje cez rieku k brehu . Voda odplavuje akékoľvek pozostatky citu . Noha vkročí na breh a druhá ju nasleduje . Ruky pomáhajú . Vyšla z vody , pokračuje . Štverá sa . Strmý breh po troch metroch končí metrovým múrikom . Už je skoro tam . Svitá . Načiahne sa nazrie spoza múrika . Staré mesto . Ulica vydláždená , staré lampy vozy s konmi , dobové odevy , a žobráci v roztrhaných hnedých vlnených kabátoch . Aj ten najúbohejší z nich mal na sebe omnoho viac než ona . Nikto ju nevidí . Nikto ju nechce vidieť . Úbohú ľudskú trosku , strapatú špinavú , polonahú doráňanú . Preliezla múrik . Telo s úľavou rezignuje , ruky odmietajú chrániť , padá . Tentokrát už naposledy . Posledný krát s privretými očami cez zahmlený zrak vidí bežať svoje deti . Bežia k nej . Jej nádej . Jej pokoj . Jej láska ...

Mávam sny . Takmer každú noc . Nie na každý si pamätám ale tento ma prenasleduje už roky . Dedinu v ktorej sa odohráva je reálna . Poznám ju aj keď teraz vyzerá úplne inak . Drevený most po vojne nahradil most betónový . Hlinené cesty zasa asfaltové . No atmosféra zostala . V súčastnosti mam deti . Dve rovnako ako v sne . Dnes neutekám . Dnes je to iné , ale sen sa mi vracia . Buď celý , alebo len spomienka naň . Rozhodne je však úplne iný ako tie ostatné , pretože po prebudení z tohto sedím na posteli s tvárou v dlaniach a premýšlam , či to bol skutočne len sen , alebo spomienka . . .

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?